lundova-erik.pdf

ERIK

Doris Lundová

(Učebnica Lv pre 9.ročník, str. 75)

Literárny druh: epika

Literárny útvar: román

O knihe:

Z anglického originálu Doris Lund, Eric, J.B.Lippincott, New York, 1974 preložil

Otakar Kořínek. Odborná spolupráca MUDr. Koloman Žiška. Vydanie prvé. Rok

vydania 1980. Vydavateľstvo SMENA. Edícia MÁJ. 264 strán.

Kniha je venovaná MaryLou a dr. D-Monroeovi Dowlingovi – ktorí vytrvali až

do konca.

Okrem Michaela, Erikovho priateľa, sú mená všetkých pacientov zo siedmeho

poschodia Ewingovho pavilónu zmenené.

Slová na tabuli v Erikovej izbe v poslednom roku jeho života:

„Všetci sme na jednej lodi na rozbúrenom mori a navzájom sme si povinní

nekonečnou svornosťou.“ G.K. Chesterton

Postavy:

Matka – autorka, Doris Lundová je vykreslená niekedy ako až príliš starostlivá.

Erik, napriek svojej chorobe, je mladý človek, ktorý túži rozhodovať o sebe sám, túži

byť zodpovedný sám za seba.

Otec Sidney realista, introvert. Nikdy veľa toho nenahovorí. Je oporou rodiny.

Choroba syna sa ho rovnakou intenzívnou mierou dotýka ako jeho ženy, i keď sa

navonok zdá, že sa ho nič nedotýka. V závere knihy sa stáva pravidelným darcom

krvných doštičiek.

Dvadsaťročná dcéra Meredith, vydatá za Jimmiho, býva tisíce míľ vzdialená

od domova. V závere knihy sa im narodí syn Erik. Sedemnásťročný Erik – športovec,

túžiaci dostať sa do celoštátneho futbalového mužstva, tvrdo trénuje aj napriek

chorobe, úžasný priateľ a kamarát. Štrnásťročný Mark – najlepší brat. Desaťročná

Líza, ktorá v závere knihy (už má 14 rokov) daruje Erikovi a MaryLou obálku

s 22 dolármi, ktoré si zarobila strážením detí „NA ŽIVOBYTIE“, keď idú spolu

na jedinú (poslednú) spoločnú vianočnú dovolenku.

MaryLou – Erikovo dievča, zdravotná sestrička, s ktorou sa spoznal počas

pobytu v nemocnici Memorial.

Dr. Dowling – Erikov lekár, ktorý ho po celý čas liečil.

K obsahu:

Dej sa začína asi v roku 1966. Erik s chorobou bojuje asi 4,5 roka. Napriek

tomu, že po zistení choroby dávajú lekári Erikovi 6 mesiacov, maximálne rok až dva

života. V januári 1971 stihne osláviť svoje 22. narodeniny. 3. januára odchádza

do nemocnice s vedomím, že ho čaká definitívny koniec.

Zomiera koncom februára 1971.

Citát zo začiatku knihy:

„Dobrí známi sa pýtali: „Ako sa to vlastne začalo? Museli ste predsa aspoň

voľačo tušiť.“

Nikto to nemohol tušiť. Bolo leto ako mnohé iné. Bývame v malom

connecticutskom mestečku v dome, ktorý je iba na skok od pláže, takže prázdniny

trávime doma...“

Erik bol vyšportovaný sedemnásťročný mladík. Chodil pravidelne na tréningy.

Napriek komplexnej lekárskej prehliadke, ktorej sa ako budúci prvoročiak

connecticutskej univerzity musel podrobiť, sa cíti vyčerpane, hoci výsledky dopadli

dobre. Niekoľko dní po nej sa objavujú fľaky na nohách a vyrážky. Rodinný lekár

okamžite Erika posiela na ďalšie krvné skúšky. Erik má leukémiu. Na žiadosť matky

mu túto diagnózu nepovedia. Oznámia mu, že má anémiu. Lekár naordinuje Erikovi

veľké dávky prednisonu a mercaptopurinu. Samozrejme, že Erikove návraty

do nemocnice a neustále kontroly, ako i potrebná disciplína životosprávy donútia

matku povedať synovi pravdu. I keď je v momente informácie o skutočnej chorobe

reakcia syna tichá, vo chvíľach hnevu vyčíta svojej matke tento postup. V poslednej

tretine knihy sa ale dozvedáme, že jej bol za to vďačný. Nikdy jej to však nepovedal

do očí. Obdobia remisie choroby sa striedajú s obdobiami recidív. Najhoršie na tom

všetkom je to, že každá remisia sa lekárom dosahuje horšie a ťažšie. Telo pacienta

si totiž zvykne na dané preparáty a lieky, preto musia vždy použiť iné lieky a iné

postupy. Lieky nie sú samozrejme bez vedľajších účinkov. Pacient zvracia a chudne.

Ich úlohou je, aby sa začali tvoriť dozreté červené krvinky a dostatok bielych krviniek.

Okrem futbalu sa Erik venuje aj iným činnostiam. Jeho liečenie značne nabúrava

rodinný rozpočet. Jeho rodičia nemajú stále zamestnanie. Musia si hľadať a získavať

prácu. Preto sa im snaží pomôcť tak, že brigáduje v pohrebníctve a v lete v detskom

tábore.

Po tri a pol roku prichádza taká recidíva choroby, že už lekári predpokladajú,

že Erik zomrie. Spotrebovávajú ma jeho záchranu množstvo krvi a množstvo

jednotiek krvných doštičiek. Má vysokú teplotu (až 40,5 0 C), nevedia mu zastaviť

krvácanie z nosa, lebo jeho hladina krvných doštičiek je na nule. Nepomáha ani

pobyt v špeciálnej sterilnej izbe. V tom období sa zblíži s MaryLou. Pomoc

príbuzných, priateľov, známych i neznámych darcov krvi predĺžil Erikovi o rok život.

Erikovi sa splnilo mnoho snov a vďaka roku naviac sa mu spĺňa i ten

posledný: mať správne dievča a spoznať lásku.

Ukážky z textu:

Šla som dnu sama. V izbe bolo ticho. Sestrička a intern mlčky kontrolovali ciferníky

prístrojov, ihly a diagramy. Ale ja som videla len postavu na posteli. Dlho som sa bála

myšlienky, že budem pri ňom, keď zomrie. Tej chvíle, keď prestane existovať.

Znesiem to? Nezastaví sa mi srdce? Ale teraz, blízko konca, som nemala strach.

V hodine smrti sa mu dívam do tváre s rovnakým úžasom a bázňou ako

v hodine narodenia. Syn! Prišiel z temnôt, za drobučkým obočím a zatvorenými

očami sa ešte skrývalo tajomstvo jeho bytosti. Do temnôt sa poberá (už nestrháva

kyslíkovú masku...odchádza...zmierený), oči opäť zatvorené, a odnáša si ešte

priveľkú časť tajomstva svojej bytosti, no jednako ma tu necháva neuveriteľne

bohatú.

Bolesť počká. Teraz na ňu nemám čas. Všetku životnú silu som sústredila na

to málo, čo ešte zostáva. Nijaké slzy, lebo chcem vidieť. Nijaké mdloby, lebo chcem

byť pri ňom, keby sa ešte raz náhodou prebral z čiernej noci. Iba pred šestnástimi

hodinami bolo popoludnie, či ráno? – po dlhých hodinách bezvedomia otvoril na

okamih oči a s nevýslovnou námahou pohol popukanými perami.

„Poď bližšie ... Mami? Poď bližšie... Musím sa dostať do Westportu,“ ševelil.

Nemôžem nájsť cestu. Mami, prosím ťa – pomôžeš mi? Do Westportu?“

„Dostaneš sa ta,“ šepla som, hoci som vedela čo to znamená. Nazdávala som

sa, že blúzni, ale chcela som ho upokojiť. „Nájdeš cestu, Erik. Viem, že ju nájdeš.“

Odvtedy sa neprebral. Uplynulo pol hodiny od chvíle, čo dr. Dowling povedal,

že zomiera. Vzala som ho za ruku. Studené, priesvitné prsty spočívali v mojich

nehybne, nereagovali, neovinuli sa okolo mojich v prudkom prívale života

novonarodeniatka. Čudné, čudné, nikdy som si nebola pomyslela, že zostarneš skôr

ako ja, Erik, že zomrieš s rukou v mojej ...

Vtom vbehla do izby MaryLou a rýchlo podišla ku mne. Nástojčivo šepkala:

„Hovorte naňho! Práve som si spomenula, že sluch odchádza posledný. Rýchlo mu

niečo povedzte.“ Odbehla.

Teraz! Teraz to musím povedať! Položila som mu ruku na plece a sklonila som

sa k bledým krivkám jeho ucha, k tomu citlivému mikrofónu, ktorý čaká na posledný

odkaz. Čo mu mám povedať na cestu? „Milujem ťa,“ povedala som. Som tu s tebou,

Erik a už si skoro vo Westporte.“

† † †

Zomrel o niekoľko minút v náručí MaryLou. Položila si hlavu k nemu

na vankúš. Bola to dobrá a tichá smrť, smrť akú mu sľúbila – pokojná, dôstojná.

Jej posledný veľký dar.

Slovník:

anémia – chudokrvnosť, pokles červených krviniek v krvi

remisia choroby – prechodný ústup choroby

recidíva choroby – návrat choroby, opätovné prepuknutie

Bezprostredné dojmy:

Práve som dočítala román Erik. Čím všetkým ma oslovil? Ťažko to jednoducho

a krátko vypovedať. Kniha sa mi nesmierne páčila. Čítala som ju takmer bez

prestávky. Donútila ma opäť zamyslieť sa nad hodnotami života. Momentálne mám

v srdci smútok kvôli smrti hlavného hrdinu, Erika. V poslednej fáze choroby, keď už

vie, že lekári vyčerpali všetky možnosti na návrat ďalšieho obdobia remisie choroby,

odchádza zomrieť do nemocnice so vztýčenou hlavou do poslednej chvíle brániac sa

osudu.

Na druhej strane je celá kniha o ľudskosti, pomoci, darovaní a láske. A to

nielen medzi najbližšími, ale i medzi neznámymi, lekármi, sestrami, pacientmi.

Je naplnená množstvom pozitívnych ľudských vlastností, ktoré i my hľadáme

vo svojom okolí.

Na záver sa autorka vyznáva zo svojho strachu z fyzického odchodu svojho

syna. No po jeho smrti zisťuje, že jeho myšlienky, názory, smiech, humor naďalej

zostávajú s nimi a odchod tak veľmi chorého a trpiaceho syna sa jej už nezdá až taký

bolestný.

Spracovala: p.uč. Katarína Jandová

ZŠ Sokolíkova 2, Bratislava

Plik z chomika:

Inne pliki z tego folderu:

Inne foldery tego chomika: