BALLA
TICHÝ KÚT
GOTTESGNADE
Verbálneho masturbátora navštívil iný verbálny mastur-bátor a hneď spustil, vraj masturbator ho nechápe, nedokáže precítiť jeho komplikovanosť, jeho košatú komplexnosť a z nej vyplývajúce rozpory... Tú... tú schizmu!
Dlho sa zhovárali, aj sa veľa pilo, ale nie toľko ako v Platónovom Symposion. Napokon druhý verbálny masturbator odišiel, lebo ten prvý mu na záver povedal, odíď, akosi ma dnes všetko bolí. Nuž toto muselo zabrať: verbálny masturbator inému verbálnemu masturbatorovi ľahko uverí, keď ide o bolestínstvo, lenže potom mu to fakt tvrdo spočíta. A naozaj, čoskoro sa v jednej eseji verbálny masturbator o sebe dočítal, že by mal do svojich "pre-patetizovaných" "sebastredných" a komicky, "naivne ignorantských" postojov vniesť trochu svetla, ale pokojne, vyrovnane, bez hnevu, teda trochu svetla a pokory.
Po doštudovaní intelektuálne náročného textu sa masturbator pustil do práce na svojom novom románe, ale rozboleli ho okále, a hoci práca ľuďom zvyčajne čosi dáva, on sa zo sýtej pracovnej atmosféry, ktorá na krátky čas naplnila jeho izbietku, príliš nemohol radovať, lebo celý prínos úžasu písania a inšpirovanej tvorby mu čochvíľa vyprchal z pamäti. Ostala iba predstava čohosi velkého a amorfného, neurčitého, predstava sa stala závažím a pritisla ho k zemi.
Radšej sa vybral na prechádzku. Zažije nejakú udalosť? Odhalí skrytý význam? A nemá významov náhodou po krk? Alebo zasa vzniknú a budú vyslovené iba ďalšie otázky?
Pri čakárni na autobusovej zastávke stretol bývalú milenku. Ona nevedela, že je bývalá, tak jej to rýchlo povedal. Potom dlho sedeli bez slova. Masturbátor náramne netrpezlivo čakal, kedy sa konečne dievčina poberie kade ľahšie, zachcelo sa mu totiž osamote sledovať, ako hustne tma. Napokon prerušil mlčanie:
- Pôjdeš? Tak už choď... Choď ďomov. Pôjdeš? Nemôžeš tu predsa takto sedieť. Nebuď z toho teraz taká.
- Nechaj ma umrieť.
- Choď. No, choď ďomov. Takto tu preďsa...
- A prečo? Poveďz mi p-r-e-č-o!
Pred čakárňou sa objaví chudý čierny pes. Žena sa nakloní dopredu.
- Nespadni!
Masturbátor ju pritiahne k sebe. Žena zaspí. Rýchlo sa zasa prebudí. On jej vraví nervóznym hlasom:
- Ako ti mám vysvetľovať... práve toto... Choď ďomov, je tu zima, jednoducho.
- Nechaj ma. Zmizni! Čo tu sedíš? Umriem z teba! -Viem.
Žena sa prudko nakloní dopredu, takmer spadne. On ju v poslednej chvíli zachytí.
- Nechaj ma! Chcem spadnúť! V hlase počuť srd.
-Viem.
Ženino telo sa mu v objatí chveje. Okolo prefrčí cyklista. Žena zaspí. Masturbátor sa prstom dotkne jej pier. Noc je studená. Žena akoby umrela. Odhrnie jej vlasy z čela, z oka: oko je zatvorené a pod viečkom asi bez života. Masturbátor v duchu chvíľu zápasí s vášňou. Potom už pokračuje verbálna masturbácia. Začala bývalá milenka:
- A... ona ti čo povedala? No? Čo ti povedala?
-Kto?
-Vecí vieš.
- Jaj...
-No?
- Kedy?
- Keď som minule odišla.
-Hm...
Žena ho drcne do boku, on si prejde rukou po vlasoch.
- Čo za hm, povedz, čo ti povedala?
-Veď to nie je dôležité... Ja si aj tak myslím to, čo predtým. Hovorila mi to zbytočne.
-Ale čo ti hovorila?!
-Vlastne mi ani nič nehovorila.
Bývalá milenka zmĺkla, ale neodišla. Neskôr zaspala. Predtým ešte poprosila:
- Zobuď ma, keď sa budeš s nejakou milovať.
- To by si dlho spala.
Každý, kto sa s niekým vyspí, rozrečnil sa potom mas-turbátor, každý, a môže to byť aj žena, musí rátať s tým, že otehotnie. Masturbátor však, pokračoval masturbátor, sa nechce rozmnožovať: nechce mať deti, rozširovať sa po svete, ale celkom rád by pomohol niekomu, kto už existuje, a to, pravdaže, nemusí byť dieťa. Takže jeho odpor k reprodukcii nie je žiaden egoizmus, uzavrel masturbátor, chvíľu spokojný sám so sebou.
S tým sa rozišli.
Masturbátorova dospelosť, ba možno už aj začínajúca staroba, sa vybíjala iba v čoraz odvážnejšom komandovaní čašníkov v rôznych kaviarňach, kde kedysi s priateľmi rozdiskutovávali rôzne literárne drobnôstky a zaujímavosti, kde však neskôr väčšinou už len pozorovali obrus a oddávali sa čistej konzumácii, konzumácii bez nejakých zľahčujúcich prívlastkov, opíjali sa, lebo "život je sračka", ten by im už hlavu nepomotal, aj keby sa rovno prejavil skrze koleni-čovské "blizničky" ženské... Alebo to nie je o jeho priateľoch? Ved to len on sa vymkol z tvorivého kolektívu. Napriek všetkému: vo svojej prázdnote je šťastnejší než kedykoľvek predtým. Dokonca to šťastie pomaly nestíha registrovať, nestíha si ho uvedomovať, viac, nestíha to šťastie žiť. Dokonca je zo šťastia napokon zasa len nešťastný!
Tu, v dome, niekedy hľadá odpočinok. Možno však nad'abí aj na akési definitívne riešenie čohosi, na akési rozhraničenie: no zatiaľ čo svet naokolo je plný tvorivého úsilia, alebo aspoň zariaďovania, zháňania, organizovania,
alebo aspoň načúvania, špehovania, intrigovania, alebo aspoň poriadne precítených rezignácií, dôsledných narkománií a definitívnych sebalikvidácií, on sa stále ešte iba zberá hľadať... Čo? Ak už ide o hľadanie, tak iba o hľadanie presnejšej formulácie doteraz povedaného, presnejšej formulácie, a to je všetko.
Svoj prípad masturbátor zaradil do rubriky "čakateľ" a ten prípad tam zotrvá, kým ho odtiaľ ktosi nevyslobodí. Domnieva sa, že zatiaľ nerozhoduje o ničom, neponúka nič, nič nemá, ani obydlie - nájde útulok v tomto dome? -ani schopnosti, ani vnútro, ani vonkajšok, ba dokonca už ani chuť na pivo, nemá vlasť, nepatrí k žiadnemu národu, aj keď to posledné mu neprekáža, Nič neponúka, stále by iba bral, napokon, celkom tak ako ostatní, ibaže ostatní o tejto črte svojho "charakteru" hádam ani nevedia, preto môžu byť šťastní- aby šťastie bolo úplné, vytvárajú si rôzne predstavy-barličky, ktoré im pomáhajú stávať sa večnými: prekonali vedomie smrti pomocou výmyslov... Vymýšľať si, to znamená "činiť". Pritom by sa azda konečne viac hodil "...nékdo dosti kurážný, aby už vúbec nie nedélal, poněvadž každý čin je sméšností v nekonečnu..," Z tohto pohľadu sa vlastne nikdy nič závažné nestalo. Ostaneme pri tom?
Masturbátor sa nepostí, keď je pôst - radšej masturbuje. On predsa nie je zaklínačom budúcnosti, ktorý by sa Postil, aby odohnal hrozbu skutočného, materiálnymi okolnosťami vynúteného hladu! Ďalší problém: masturbátor sa bojí jesť
na verejnosti... Že ho pozorujú. Že oni nikdy nejedli a teraz nechápavo hľadia, čo robí: povedzme, kuchárky hľadia na to, čo vyvádza s tými pečenými kurencami: kuchárky nikdy nepremýšľajú o tom, prečo boli zvery povraždené a nabodané na ražeň: kuchárky zízajú totálne prekvapene - čo si to mäso pchá, kokot jeden, do papule?!!
Masturbátor náhle zatúžil po akejsi žene, hovorí si, keby ma táto žena milovala, páčilo by sa mi to, ale táto žena ho nielenže nemiluje, táto žena odbočila do vedľajšej uličky, do uličky kuriev, ktorej významným centrom je vináreň, kde sa stretávajú takéto ženy a tí chlapi, čo ešte aj keď sú v supermarkete, nezabudnú prezentovať pod tesne obtiah-nutými bielymi šortkami svojho mohutného vtáka a úctyhodné gule.
Potme sa masturbátor bojí, ešte i on sám si je na tejto opustenej ulici podozrivý. Priblíži sa starý pán, sadne si k nemu. Masturbátor mlčí. Rozdielom medzi povinnosťou mlčať a mlčaním často býva reč - to vtedy, keď ktosi svoju povinnosť ignoruje.
Starec sedí pri masturbátorovi. Svoju smrť starec hrdo odmietol, preto je ešte tu - alebo nie, nie je to hrdina - smrť naňho zabudla, nuž chlípe víno, hotový Agaton, masturbátor mu čosi odpúšťa, nevie ani čo, ale v duchu mu odpúšťa, je mu zverená úloha odpúšťať ešte aj opitým starcom. Jeho dobrota asi pochádza z falošného samaritánstva.
A tento starec! Tento masturbátorov protiklad, protipól! Tento starec je štramák! Fajčí cigaru, mužne si z nej poťahuje. Dym stúpa masturbátorovi do nosa. Zapískali brzdy nejakého automobilu? Masturbátor so starcom na seba híadia spýtavo. A čo je isté: masturbátor umiera, starec radšej nie. Aká zvedavosť je ešte v jeho očiach! A aká mdlosť je v masturbátorovom pohľade! Pritom ich to žerie rovnako, ale starec má silu odmietať, asi preto, že sa opiera o celý svoj dlhý život, ktorý sa mu páčil, veď bol založený na láske, do masturbátora sa zrazu toto poznanie takmer vbodáva, to sú nočné vidiny, zároveň do neho vnikajú penisy všetkých živých pánov existencie - to je láska? - tie mohutné opálené stehná, to je láska? Len masturbátor sa môže takto pýtať. Jemu teda nehrozia odpovede!
Masturbátor žije. Ak zomrie, tak len s úsmevom na tvári, a pridelí si milosť božiu, Nuž áno, skončiť, zmiznúť, zaniknúť... poeticky, zaniknúť poéziou... ale poézia, zdalo by sa, je bez záveru.., Hľadanie úniku - márny boj, dvíhanie bielej zástavy, mávanie bielou zástavou vysoko, vysoko... vyššie, než masturbátor dovidí.., tak vysoko sa dvíhajú zástavy,.. na znak rezignácie. Všade samí príslušníci stáda... a zabudnutá chudoríavá ovečka - kurník šopa, prečo práve ovečka! To už ani nie je poézia, to je... to je trapas... Slovom ovečka, ďaleko, ďaleko vzadu... vo vzdušných, ľahkými lúčmi ranného slnka presvetlených kríkoch: zvalila sa na bok, dodýchava: ó, toto krásne ráno! Lúč skúma hnedé mladé oko: zvalila sa na bok, slinka sa chveje na chlpe pod bradou. Muži vyzerali ako dvaja onanisti, ale koľko ich bolo, nevedno: objavili sa na lúke a do trávy uložili deku, na deku kôš plný potravy, v kríku uzreli ovečku: na bok vyvalenú, s dychom posledným, rozlúčkovým. Pohľady mužov boli ako z kovu.
Masturbátor by si znovu pomyslel, keby mu to tak často nezakazovali a keby ho za také myšlienky nenadžgávali pilulkami, že nie, niet udalostí- len paberky, odrezky.., kýpef pri kýpti šokujúce zbytočnej konštrukcie, medzi nepotrebnými monštrami zdanlivých súvislostí.., výrazné ruptúry v ničote... Hlad po ilúzii je intenzívnejší ako pohlavná túžba, Dupocú srdcia, zbytoční bežci, búšia zanovito do steny tela: domáhajú sa zmyslu: niekedy akoby bol zmysel poskladaný z dejov, väčšinou však možno v pozadí pohybov a činov neomylne rozpoznať anihiláciu, do ktorej sa rúti všetko, čo sa pôvodne malo oprieť o niečo pevné, upokojujúce... chlácholivé...
Keby mu nebolo zakázané takto myslieť, myslel by si aj toto: ľudia by oveľa lepšie chápali šťastie, keby im "dožičili" prežiť čo i len jediný deň v jeho, masturbátorovej, koži, ráno precitnúť s jeho myšlienkami, hodiny a hodiny sa potom tackať na hranici opitosti a straty súdnosti a večer zaspávať v tichu, do ktorého padá zbytočný, hrozný, nepo-užiteľný Čas. V tom je predsa masturbátorova užitočnosť! V tom, že by mohol slúžiť ako protiklad šťastia! Takto on, nota bene, šťastie umožňuje!
Ako napríklad teraz umožní šťastie jednej žene: Masturbátor vsúva obálku s ďalším listom do schránky-štrbiny na dverách bytu svojej bývalej milenky. No, zdá sa, že to s tým rozchodom nemyslel celkom vážne. Sťažka dýcha. Predstavuje si, ako obálka náhle uviazne kdesi na polceste ku dnu schránky, nuž sa bezradne aj vyľakane poobzerá a napokon nájde v kúte chodby na dlážke suchú vetvičku - tou pošparchá v schránke-štrbine, dúfajúc, že takto obálku pekne poposunie do solídnejšej, obstojnejšej polohy... Aby už svojím vzhľadom, svojím umiestnením v schránke zapôsobila. Medzitým v byte? Ona a nejaký chlap (ó, ten výber nejakých chlapov!) polozahanbene-polopobavene sledujú šibrinkovanie vetvičky v schránke, pričom ona mužovi pošepky vysvetľuje, že takéto listy dostáva od chudáčika často, že sú celkom zábavné a že hneď ako vetvička došibrinkuje, bude ona, žena, jemu, .chlapovi, z najnovšieho listu predčítavať, a to sa potom nasmejú, i keď, upozorní žena tíško a tu sa jej v očiach na moment mihne akési teplo, i keď, upozorní teda polonahá žena polonahého chlapa, i keď to teda vlastne ani nie je také smiešne, skôr akési... smiešnobôľne, akési... smutné.
Masturbátor odchádza z poschodia, krok za krokom, dolu schodmi, popri výťahovej šachte. Rozhutuje o ďalšom liste. Naďalej márne ďúfa, že zdolá silu pohlavia, silu "bu-dúcnostného" nasmerovania ženy zoraďovaním mocných slov, ich čoraz dokonalejším a precíznejším používaním. On o slovách, oni medzitým už o milovaní.
Nejaké ženy sa v masturbátorovej mlčanlivej prítomnosti zhovárali o ničnerobení a bláznivo sa pri tom chichúňali,
ako keby si rozprávali akési malé nezbedné perverzitky. Vôbec netušili, že všetko smeruje k ničnerobeniu, preč od aktivity, k vyústeniu. Ničnerobenie je základ. Ženy sú ale teraz masturbátorovi tak či onak neuveriteľne vzdialené: vie, že to práve prostredníctvom nich sa aktualizuje pradávna minulosť, a on akoby bol narodený pre celkom inú dobu, ani nie pre prítomnosť, lebo tú ovládajú ženy plné minulosti, preto úspešne žiť môže iba ten muž, ktorý v sebe tiež nesie stopu praveku, ba taký, čo je práve iba tou stopou - jeho tvár to vyjadruje, jeho majestátne telo, jeho pomalé, rozvážne pohyby a napríklad aj nedbajstvo vo veciach "malicherných", vraj "ženských" - skladanie bielizne... upratovanie... a ako sa vôbec tie všakovaké úkony nazývajú. Niežeby takýto muž nemal rád poriadok. Naopak! Striktne na ňom trvá! Práveže si na poriadok potrpí! Ale ešte viac si potrpí na tom, aby mal ženu, ktorá sa o ten poriadok bude starať - a ona sa rada všemožne postará o poriadok v záujme svojho muža z praveku.
Masturbátor sa viezol v autobuse a takto premýšľal o veciach, o sebe, o svojom "nefunkčnom fungovaní". Náhle sklonil hlavu: vie, že stoja okolo neho. Zdanlivo sa o neho nezaujímajú, ženy s bokmi, dievčatá s mihalnicami, ale aj deti s hrudnými košmi, starci s čudne porozpadávaný-mi spomienkami, stareny s neodvolateľnou, nevymazateľ-nou trpkosťou poznania údelu a s úctyhodným diapazónom rôznych malicherných hnevov a nenávistí. Čo je najtypickejšou črtou všetkých tých ľudí? Utajovanie podstaty bytia.
Základ má ostať zamlčaný: život prebieha akoby bez základu, v záznamoch o živote nie je o podstatných črtách ani zmienky. O tom, čím sa bytie riadi, sa mlčí takým mlčaním a tichom, akým sú tiché večery pri rybníku, pod temnejúcim nebom. Alebo už niet ani rybníkov, ani neba? Iba "temnejúce" ostalo? A zamlčaná podstata, o ktorej sa nedozvieme od prostorekých? Masturbátor zrazu vie, že svet ho zabil už plesknutím po zadočku pri narodení. Znie to komicky, však? Ale on vie svoje: svet ho zabil tým, že mu umožnil žiť práve iba vo vopred pripravenej, starostlivo udržiavanej a chránenej štruktúre - v priestore bytia, kde všetko vedie k tomu, aby sa indivíduum cítilo ako prostriedok, pomocou ktorého má čosi iné, čo príde neskôr, po indivíduu, dosiahnuť svoju budúcnosť a v tej budúcnosti sa ďalšie čosi iné chopí diela - bezduchého zachovávania jestvujúcej štruktúry. Adorácia mechanizmu večnej obnovy zbytočného? Bizarná teleológia!
- Čo je menej znesiteľné: sex bez lásky alebo láska bez sexu? - opýtal sa masturbátor bývalej milenky, keď sa stretli na chodbe akéhosi úradu. Takúto otázku si nekladie dobytok - má iné problémy: cítiť sa ako kus mäsa, niekoľko kostí a zdrap kože. To je niekedy výhodné... Alebo: necítiť sa vôbec, "nebrať sa do úvahy".
- Daj sa vypchať s takými otázkami!
- Keby si nebola žena, poviem ti, že si piča. Nechápeš - čas bežia mlyny božie akoby stále mleli naprázdno! Sme väzňami, ako oneskorení romantici, sme väzňami tohto smerovania od mladosti ku starobe, od nádeje k beznádeji!
- Čo je koho po tvojom žalostení... Mimochodom, to je podľa teba naozaj - ale naozaj! - všetko také zlé? Naozaj sa takto katastrofálne cítiš?
- Bolesť sa pýta rany, ako sa má?! No teda!
Ale pritom on je tá bolesť, a ona je rana. lenže mastur-bátor si zasa všetko účelovo obrátil a vysvetlil tak, ako sa mu to práve hodilo. A stále siaha divými prstami za každou zvrhlosťou, nie náhodne, je v tom nevyhnutnosť... Prichádza si po odporné a nízke, odhaľujúc v tom všetkom mnoho príbuzného, podobného svojej vlastnej nízkosti, svojej podstate. Drobný masturbátor s rukami ako vetvičky čohosi, čo krpatie pri zasmradenej diaľnici - po nej chodievajú chlapi, keď je tu ich čas vydať sa na cesty. Masturbátorove cesty ostávajú väčšinou v rukopise.
Pootočil stolnú lampu a svetlo zablúdilo medzi riadky, vnorilo sa do znakov, zmizlo v nich a znaky náhle zažiarili jantárovo, žltomedovo... Jednotlivosť písmen sa vtavila do celku, ale ticho, bez posolstiev.
Keď sa niekto ako masturbátor po celý život čomusi zanovito, priam tvrdošijne venuje... a nejde to... a večne len nedosahuje a nedosahuje nič, ani len náznak výsledku... a pokračuje stále ďalej a ďalej... drží sa vlastnej tvrdošijnosti zasa len tvrdošijne a neoblomne... sily sa napokon vyčerpajú, ale počas následného odpočinku prichádza nový zrod, nové batoľa sa badkavo vydáva na cestu, tu druzgne, tam sa rozpleští... prstíky do pôdy... a vstávať, vstávať, alebo - keď to nijakovsky nevie - nepostaví sa - nuž vpred, vpred plazením, alebo po štyroch, kolienka odraté, dlane ošúchané, až cr'ka červená, niekedy svetlejšia, inokedy tmavá... Ale postupne pribúda síl. Napokon sa niekto postaví, niekto iný sa aspoň pohne na ležovisku, pomechrí sa, už na to pôjde rozumnejšie, racionálne si vytýči isté smery, aby nedochádzalo k zdržaniam v rôznych slepých uličkách... Alebo niekto klesne do fotela, lebo si zúfal?
Masturbátor možno nájde svoju pravú existenciu v nehybnom sedení, nohy vyložené na stoličke oproti, pohľad večne upretý na svetielkujúci displej miniveže. Kdesi za tým, za fasádou prístroja, sa prudko otáča striebristý disk so záznamom, a po stý raz rovnako znie známy rytmus... Človek vo foteli sa nezaujíma o pocity, už sa neskúma tak podrobne ako predtým. Pred čím? Pred usadením sa: spo- mienku na usadenie sa do fotela neskúma človek vo foteli s takým presvedčivým záujmom, aký by tomu bol býval venoval v časoch, keď by sa v žiadnom prípade nebol usadil, lebo v ňom "hrali všetky žilky", hrali v ňom žilky, neusadil by sa, ešte by zašiel do záhrady alebo prinajmenšom na terasu a pomäkušil by mačku s tým jej pradením pod kožuchom, Ale to sú veci, ktoré sa stali spomienkami, takisto aj hlasy detí od susedov. Tie hlasy i teraz počuť, ale teraz sú to už deti chlapov a žien, čo boli v minulosti deťmi, ktorých hlasy zneli od susedov a on ich počul a dalej sa zaoberal spresňovaním, ujasňovaním si svojich minimálnych cieľov. A počul aj dupot, dupot detí od susedov, dupotali a rozochvievali zem ako giganti, akoby giganti schopní pohnúť svetom žili u susedov, žiaden gigant určite nesedel v jeho foteli, keby tam sedel gigant, kam by sa podel on? Pravda, toto začalo byť otázkou až po tom, čo nevedno kam zmizli všetky ostatné možnosti a ostala mu iba tá jediná, sedenie vo foteli. Ale to už dupot detí od susedov bol dupotom iných detí, prirodzene to vyplývalo zo sledu životných situácií, šli jednoducho jedna za druhou a priniesli tieto i ďalšie zmeny, ako i ďalšie zmeny, čo ešte budú nasledovať, ak jedna zo zmien nezmení alebo nezruší aj túto postupnosť... tento tichý tikot systému v pozadí. Masturbátor sa ponoril hlbšie do fotela, s jastrabím zrakom upretým na displej miniveže, aj na rukáv flanelovej kockovanej košele, dlaňou si zakryl ľavé oko, na dlaň priložil druhú dlaň a... a zohrieval to... zohrieval to čoraz viac, jaskyn-ku teplučka nad chorým okom (príbeh oka v jaskynke)... Mal poslať druhému masturbátorovi text a neposlal... ani prstom nehol pre kamaráta... len jaskynku si dal na oko.., spomenul si... lebo zasa spomienky sa aktivizovali, on osobne veľmi nie, on si iba nevedel vysvetliť, ako v ňom mohli uviaznuť spomienky - že okolo hotela s druhým masturbátorom chodila nejaká, chodila, tento druhý masturbátor zrazu hovorí, ešte neviem, ešte neviem, nechaj ma chvíľu premýšľať, prejdime sa, dievča ale naliehalo, alebo on naliehal, alebo nikto, potom už nikto, pochopiteľne, dievča ho chytalo odzadu za telo, za vajcia a vtáka medzi nohami, taký brid! Hej, háčik je v tom, že dievča bolo v tom čase milenkou prvého masturbátora.
Ďalej to môže po tomto všetkom pokračovať ešte aj ďalej, dupotom detí, štartovaním akéhosi auta za stenou, občasnými výkrikmi, spomienkami na mnohých kamarátov, ktorí kamsi odišli, aby využili svoj podiel slobody, študovali najprv na univerzitách, potom, hodiac všetko za hlavu, hodili všetko za hlavu, všetko, čo sa naučili, a teraz zasa oni učia iných, to bude dôvodom mnohých budúcich zahladzovaní, mnohých zbavovaní sa balastu a dôvodom nových krokov a nových úvah a nových koncepcií a cieľov.
- Aj keby si ma nebol opustil, medzi nami by sa všetko skončilo. Nie ty odo mňa odchádzaš, to ja musím od teba odísť, navždy, lebo pri tebe nikdy nikto nemôže byť doma, - povedala a pozrela sa na neho.
Zrazu sa všetci dívajú, dívajú a on je vydesený, lebo... lebo kam sa schovať? Schovať sa alebo nájsť odvahu... nájsť... Áno, keď odhalí v sebe náboj, napätie a extázu, poposunie sa na "dráhe" k čomusi, čo sa samopohybom tak či onak udržuje v konštantnej vzdialenosti od neho. Navzdory všetkému úsiliu snaživca, navzdory tvrdošijnos-li. Až sa ježia vlasy... až mráz po chrbte!
Samozrejme, mohlo sa to skončiť, hocikedy. (No napríklad: Po jednej prepitej noci masturbátor zamrzol. Nikto ho
nebol schopný zodvihnúť z chodníka.....Opitý je? Povedali, že je opitý, a nechali ho tam. Že ležal skoro pod autom. Ja neviem, čo by sa mi stalo, keby som bola taká opitá! Prezmilovaniebožiel")
VZÁCNOSŤ
Som rozhľadený, vzdelaný, zdravý a slušný človek, veď ma, kurva, poznáte. O to šokujúcejšie sú momenty, keď sa mi náhle zatmie pred očami a odrazu akoby som nevedel, kde je sever, v hlave mi zuní, v sluchách puká. Začalo sa to, keď sa zo mňa stal snob - vidíte, jednou z mojich cností je aj úprimnosť - za snobstvo sa nehanbím. Či mám hrošiu? Nie, nemám, pred kozubom mi leží medvedia. Peniaze hrajú prím a teší ma, že som si nahrabal, vzrušuje ma už samotný vlastnícky vzťah, pravdaže, nielen k prachom, skôr všeobecne: dom, exkluzívna žena, obstojné dieťa - jedno, lebo v tomto naozaj netreba preháňať. Dom, ženu i dieťa vystavujem na obdiv, nech ľudia závidia, lebo to je najlepšie - keď závidia! Pozrite sa, je jasné, že platí istý hodnotový rebríček, vytvorený spoločnosťou, a kto vytvoril spoločnosť? My! My sme usporiadali svet, všetko má teraz svoje miesto, darmo to chce niekto prevracať, rebríček nepustí. Môžu nám hovoriť, že peniaze sú zlé, že morálne hodnoty sú dôležitejšie, že duchovno má prednosť pred materiálnom, a podobné také drísty. To tvrdia neschopáci.
Buzíci! Ale kto ich počúva? Keď si prevážam riť na novučičkom džípe za milión, kto ich počúva? Každému od závisti ovisne pera. Slintajú! Vyvaľujú buľvy, kokoti, hneď im prechádza chuť na drístame. To sú prosto hodnoty! Žiadne chiméry o všeobjímajúcej láske a odpustení. Len si hovorte, čo chcete, spoločnosť ako veľký mysliaci a cítiaci celok vie svoje, to my sme tá posratá spoločnosť, my sme kolektívne vedomie: vieme, na čom záleží! Je to aj historicky podmienené - aristokracia na jednej strane, bagáž na druhej strane. A toto ty chceš zmeniť, kamarát môj? hovorím si zakaždým, keď počujem o Ježišovi. Spoločnosť sa nedá oklamať. Ľudia ma obdivujú, ohromuje ich lesk môjho nového fára a cecky mojej ženy.
II
Dobre, býval som aj iný. Nebudem tajiť. Koniec koncov, niektorí si dodnes pamätáte, aký som býval. Tvrdíte: Ajn bol umelec. To dnes už beriem ako urážku, a vy to tak aj myslíte. Jasné, Ajn bol zdanlivo nesebecký romantický tik, ktorý nevedel, ako to fičí. A čo - všetci sme raz boli mladí, nie? Mladí a hlúpi, nie? Miloval som kultúru, miloval som milovanie, miloval som aj revolúciu, aj vášnivé porevolučné diskusie, neskôr som však bol už čoraz náchylnejší na kompromisy, asi som postupne dostával rozum. A milovanie som vymenil za jebačku. Hneď bolo po starostiach! Predtým som zhľadúval na lúkách prvé jarné kvietky, trochu neskôr som často pozoroval meravé zdochliny v bahne pri rieke. Mladícky zjednodušené vnímanie dialektiky sveta! Raz či dva razy som pri rieke aj zaspal a jedovaté výpary z mŕtvych obojživelníkov vyvolali vo mne extatické vidiny. Komunikoval som s tými halucináciami, dal som im mená a najintenzívnejšej z nich som venoval podrobnú hagio-grafiu. A to všetko neustále až po krk v sebaklame! Mladý ťuťko!
III
Dnes sa veľmi ľúbim prechádzať popri rieke, rozvážne kráčajúc po asfaltovom chodníku. Hľadím na prírodu a myslím si svoje. Takto v nedeľu na prechádzke stretávam tých, čo v našom mestečku niečo znamenajú: väčšinou sú to bývalí komunisti, ale nájdu sa už aj noví zločinci a darmo-žráči. Všetci sa veľmi dobre poznáme. Bez pozdravu či pevného stisku rúk sa tieto stretnutia nikdy nezaobídu. A pritom kedysi som sa podávania rúk štítil! Veď je to znak snobskej oficiality a rigidnosti, hovoril som si. Dnes? Prvý vystieram pravicu. Akože ústretovo. Pritom hovno ústreto-vo. Ale niektorých z nich ešte potrebujem, tak čo... Každý nech každého slušne zdraví, nie? A kto má popri sklone k hrabivosti ešte aj sklon k tučnote, nech si len pokojne tučnie. Nedele sú skrátka krásne dni. Pozrieš sa hore: hľa, ako štýlovo letia oblaky!
IV
Lekári? Žiaden mi nevie povedať, čo sa deje s mojou hlavou. Prečo mám neustále migrénu? Tvrdia, že som prepracovaný. Ale čo tá príšerná brutálna žehlička, ktorá mi noc čo noc žeravo jazdí po mozgu, až závity pukajú a dymia? To je čosi viac než nejaká posratá prepracovanosť. Už nežartujte, kamaráti moji!
V
Oženil som sa ako dvadsaťpäťročný. Ľudia nakoniec vždy upadnú do vzťahu. Stanú sa súčasťou nejakej dvojice. Živia v sebe lásku, až ich láska dokonale uväzní. Potom vo dvojici chodia po svete, od sveta už definitívne odrezaní. Kedysi mi bolo zrejmé, že indivíduum ešte môže byť naplno a intenzívne aktérom života, ak, pravda, myslí a chápe a cíti, lenže dvojica už nemá takú možnosť. Ale tento deštruktívny aspekt manželstva som postupne prestal vnímať. Schopnosť bez vykrúcačiek prijímať pravdu sa medzičasom vytratila celkom tak ako moje mladícke vyumelkovane trtkovstvo. Čím viac sa k životu prebúdzal snob, tým menej žil Ajn blúznivec, Ajn revolucionár... Moja úspešná premena dodnes ohromuje závistlivcov. Hovorím, dobre im tak! Ja som spokojný: moja žena je krásna, inteligentná a požívačná malomeštiacka. Jej rodičia nám zaobstarali najprv pozemok a za tým aj dom. Neskôr potichu odtiahli do starobinca. Odtiaľ si obzerajú svet, Myslím, že ho mali radi.
VI
Ale som teraz vari chorý? Nevyliečiteľne, záhadne poškodený? Niekedy, keď si ľahnem na posteľ a upriem zrak na strop, vidím, ako sa pri lustri vznáša svetielkujúci, priesvitný prízrak. Do spálne potom zvyčajne vojde manželka a rozhovorí sa o nehnuteľnostiach. Niekedy ma začne bozkávať. Pritom mladý Ajn kedysi oblizoval opľutú starú stenu, aby dokázal, že medzi bozkami a flusancami na murive niet rozdielu! Žena mi v spálni vsúva jazyk do papule a tu zrazu tma, tá údesná tma pred očami, tma a bolesť, výbuchy za lebečnou kosťou, bolesť puchne ako balón
- meravo ležím s otvorenými ústami - žena mi v nich špára jazykom a myslí si, že to z jej aktivity som taký paf
- a jazyk žena vnára priam do rôsolu utrpenia, zhmotneného utrpenia za ľudskými perami.
VII
Minule som na prechádzke pri rieke stretol bývalého spolužiaka zo základnej školy, tuctového dobráka, nuž zachcelo sa mi práve jemu sa posťažovať: takí ešte človeka nefalšovane poľutujú. Hovorím mu, zle je, Jožino, umieram, takto, postojačky, ako strom, pílený motorovou, chápeš?
Netáraj, povedal, šecko sa dneskaj mení, koloce, klokoče, bubloce, no ale to ešte neni konec sveta, plesol ma po pleci, konec sveta ešte ne! V poriadku, pomyslel som si, aj to je útecha.
VIII
Pracujem s ľuďmi. Mám v tom dlhoročnú prax, No a nedávno komunikujem seriózne s človekom, hej, človek mi práve ide odovzdať nejakú sumičku, chápete, aby som následne niečo podnikol v jeho záležitosti, viete, a zrazu, uprostred mojej priamej, inteligentnej, odzbrojujúco fundovanej reči... v polovici vety, naozaj, v samej polovici vety... zatmenie, besná žehlička mi zasa jazdí po závitoch, len hovorím, hovorím ďalej s dotyčným, ale to už... to už akoby niekto iný hovoril... a ja sa venujem iba príšernej bolesti... niekto iný zatiaľ... z tých mojich úst.,, no... Vybehnem na chodbu a tam pri hajzli zhrozene preciťujem nebývalú hladkosť, neviem to inak pomenovať, cítim tú... iskrivo bolestivú hladkosť... Lebo čosi mi vyhladzuje vnútro hlavy.
IX
Alebo prednedávnom, kamaráti moji? Čítam štúdiu súčasného postštrukturalistu - po niekoľkých vetách ma obklopí tma - šlus! - je po filozofii! A veľa ďalších takých príkladov.
x
Sa to celé nejako. Ten život. Veď nebýval taký. Áno, zrazu sa sťažujem, hoci viem, že by som sa nemal, lebo vaša závisť tým pohasne, utrpenie úspešného muža vás asi parádne roztatári, rozjarí, napokon mi už ani džíp, ani luxusný dom, ani žena-radodajka nepomôžu vo vašich očiach! Ale... ale keď tie bolesti. Pritom situácia sa vyvíja a tá čudná žehlička v hlave už vlastne ani tak neomína, už tak... nevyčíňa. Akoby čosi pracovalo už iba na posledných, nepatrných úpravách. Posledné ťahy,... Dôsledné, pomalé, mierne šteklivé kĺzanie rozhorúčeného kovu po mozgu, kĺzanie, ktoré odstraňuje nerovnosti.
XI
Prechádzame sa s manželkou pri rieke. Stískam jej drobnú dlaň. Žena kráča pevným, hrdým krokom. Aká sme my šťastná dvojica! Ale pred sebou zasa vidím nejaký svetielkujúci prízrak, prichádza odkiaľsi zo mňa, spoza uboleného čela, trýzni ma nevýslovné, je čoraz väčší, čoraz zreteľnejší, len-len že nedrcne priesvitným plecom do konárov vŕby! Vetvy sa skláňajú k hladine rieky, tiene sa zdanlivo lámu vo vodnom zrkadle, stromiská vzdychajú. Pomaličky začínam rozumieť prechodu myšlienkových procesov do hmotnej formy. Ale poznanie sa rýchlo rozplýva.
XII
Ajn by ešte čosi povedal, lenže stŕpnuté ústa sa už neotvorili, pery ostali zovreté a jazyk ochromený kŕčom. Krutá bolesť sa zaprela o vnútornú stenu lebky, tlačila na ňu, až hrozilo, že dôjde k explózii a franforce vyrazia von ešte aj nosnými dierkami.
XIII
Bolesť konečne poľavila, lebo Ajn sa zrútil na chodník a umrel. Hlavu má rozčesnutú, puknutú vo dvoje. Ľudia sa zhromažďujú okolo tela. Ajnova manželka nehybne stojí nad mŕtvolou. Plakať na verejnosti je také nevkusné a ponižujúce, myslí si, a tak len mlčky pozerá na mužovu hlavu. V mláke krvi pri roztvorenej lebke leží namiesto mozgu velká, jemne tvarovaná, hladučká perla nesmiernej ceny.
CHLAPEC V HRSTI
"Vôbec som nepochyboval o tom, že je to moja duša, ktorú som našiel v piesku pri člne takú zavšivavenú a hladnú..."
Jan Litvák
Vybral som sa navštíviť bývalého spolužiaka. Stretnutie sa uskutočnilo vo Vyšných Hágoch. Po presune elektrickým vláčikom do Popradu sme si v útulnej reštaurácii rozkázali alkohol: ja pivo, on vodku s džúsom,
Spolužiak má čosi nevyliečiteľné, zožiera mu to pľúca - zožiera ho to celého - ostali už iba nejaké šľachy a krehké kosti. Srdce sa mi zachvelo rozkošou! Sen o našom vlastnom šťastí sa predsa len sníva najľahšie, ked ostatní už dosnívali a umierajú. Sedím oproti spolužiakovi, ten sipí, zadúša ho, ale aj ja mám svoje problémy, bolí ma stehenný kĺb, nuž opatrne kyvkám nôžkou a horekujem. Aká dvojica! Ale cítim posvätnosť tých zvláštnych okamihov, po rokoch som sa teda stretol s mojím najobľúbenejším, s mojím ľúbezným, teraz spolu popíjame a obaja cítime, že čas sa kráti, a myslím aj na svoj byt, v ktorom zvyčajne hli-viem, neuvedomujúc si, že kdesi na druhom konci mizernej republiky ešte žije, ešte prežíva táto spriaznená duša.
Na ceste do Hágov som sa ocitol v kupé, do ktorého po polhodinke pristúpili dve východniarske, zdravé famíl...
tomasz.mort